Obec Zlatá Idka rešpektuje ochranu vašich údajov

Táto internetová stránka používa technológiu cookies. Bližšie informácie o súboroch cookies nájdete v sekcii webstránky Cookies. Je Vaším právom neudeliť súhlas s používaním súborov cookies alebo ich používanie zablokovať. V takom prípade sa môže stať, že bude pre Vás obmedzená alebo vylúčená úplná funkcionalita niektorých častí prehliadanej webovej stránky.

 

Gabriel Mikuláš Svajczer

English version

* 11.6.1784, Košice † 4.8.1845, Baia Mare, Rumunsko
rektor Baníckej a lesníckej akadémie,
dvorný radca a hlavný komorský gróf
v období od 11. septembra 1834 do 13. apríla 1845

Svajczer

Gabriel Mikuláš Svajczer sa narodil 11. 6. 1784, v dome na ul. Hradbová č.12 (1.568) ako potomok starej baníckej rodiny, ktorá do vtedajšieho Uhorska sa prisťahovala zo Švajčiarska a pôsobila na rôznych lokalitách Spišsko-gemerského rudohoria. Rodina na čele s jeho starým otcom Henrichom Svajczerom po prisťahovaní do Košíc pôsobí najprv v službách grófa Csákyho a čoskoro aj v službách kráľovského mesta Košice. Súbežne podnikajú aj v baníctve v Zlatej Idke. Jediný syn Henrichov, Anton Svajczer, otec Gabriela Mikuláša Svajczera, je v análoch mesta v roku 1772 zaznamenaný ako senátor, doslovne "Jej veličenstva Márie Terézie - superiorus Hungarie courburarius". Anton Svajczer s manželkou Barborou, rodenou Stakin, majú celkom sedem detí, z toho ostalo 6 žijúcich, štyroch synov a dve dcéry. Gabriel Mikuláš je z nich najmladšie dieťa. V meste súčasne pôsobí aj otcov brat, strýko František Xaver Svajczer ako, katolícky kňaz, ktorý je v matrike zaznamenaný ako krstiteľ všetkých detí Antona Svajczera a to až do svojej smrti 19.4.1809, vo veku 85 rokov.

Štúdium

Pravdepodobne zdedené vlastnosti po predkoch ako aj rozumový a citový vzťah k baníctvu získaný v rodinnom prostredí spôsobujú, že sa Gabriel Mikuláš po skončení gymnázia sa hlási a je prijatý v novembri 1802 za praktikanta pri Vrchnom banskom inšpektoráte v Smolníku. A nielen to, ale, že takáto prax bola nutná, ak chcel študovať' na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici. A naozaj v školskom roku 1803/1804 začína študovať. Absolutórium s vynikajúcimi výsledkami získava v roku 1807. Prax, už diplomovaného banského inžiniera začína v Smolníku ako banský adjunkt a merač v erárnom banskom podniku, kde vymeriava, taxuje a hodnotí hlavne okolité lesy, ale aj banské diela. Súbežne sa v Smolníku v erárnom archívnom fonde sa zoznamuje so starými dokladmi o baníčení v Zlatej Idke.

Zlatá Idka

Zrejme po tomto štúdiu dochádza k záveru, že zlatoidčianske ložisko zlatostrieborných rúd nemôže byt' ešte celkom vydobyté a tak sa začiatkom roku 1809 samostatne púšťa do odvážneho, ale riskantného podnikania v Zlatej Idke. Čakali ho tu veľké ťažkosti. V prvom rade nedostatok baníkov a remeselníkov, resp. prevádzkových zariadení. Najviac starosti však znamenala nepriazeň smolníckeho hl. banského úradu, ktorý už viackrát predtým prehlásil, že „v Zlatej Idke nič nebolo, ani nebude“. Svajczer prekonal všetky ťažkosti a uskutočnil svoje predsavzatie. Stalo sa raz, že pri pochôdzke jednou starou štôlňou nastal za ním zával a trvalo 2 dni a noci, kým ho zachránili. Pre splnenie vytýčeného cieľa vyplácal z vlastného majetku zvláštne finančné odmeny robotníkom.

Podľa archívnych záznamov sa na základe jeho alebo ním vedenej činnosti otvorili také zásoby zlato-strieborných rúd, ktoré len za obdobie rokov 1824-1840 zabezpečili eráru čistý zisk vyše milióna vtedajších zlatých. Výsledky boli zrejme už tak všeobecne známe, ale najmä uznávané, že už v roku 1813 Dvorská komora vo Viedni rozhodla so priznať Svajczerovi 10% - ný podiel na zisku, citujeme: "... ktorý už mala alebo v budúcnosti bude mat' zo zlatoidčianskych baní". Ale tu už asi dochádza k "stretu záujmov", keďže cieľom Svajczerovým je obdržať' licenciu na vlastné súkromné ťažiarstvo. A tak náš milý Gabriel - Gábor vtedy odmieta na prvý pohľad veľmi zaujímavú ponuku. Ako oceňujú vo Viedni tento postoj Svajczera, sa dá či už priamo alebo nepriamo posúdiť' z toho, že ho zrejme ako už uznávaného odborníka Dvorská komora vo Viedni povoláva do svojich služieb a menuje ho za koncipistu. Vo Viedni sa ale Svajczer "dlho neohreje". Medzičasom vo vtedajšom Sedmohradsku (Transylvánia či Erdélyi) už niekoľko rokov má banský erár vážne starosti s tamojším rudným baníctvom a hutníctvom.

Nagybánya (Baia Mare)

V rámci hľadania riešenia sa Svajczerovi dostáva ešte významnejšia pocta. Na doporučenie jeho "zamestnávateľa" - Dvorskej komory, ho cisár František I. (1792-1835) vymenúva za Vrchného banského inšpektora a Dištriktuálneho banského sudcu v Nagybányi (dnes Baia Mare v Rumunsku) s právomocami a pôsobnosťou nad celým erárnym i súkromným podnikaním v predmetnej oblasti. Súčasne ho v tom istom roku 1818 povyšuje do šľachtického stavu (nobilis) a udeľuje mu erb. Svajczer je ešte na ťažšom začiatku v Nagybányi, ako bol pred niekoľkými rokmi v Zlatej Idke. Aj teraz sa púšťa do riešenia nahromadených problémov. Prvé kroky ho vedú k získaniu prehľadu o stave lesov a možnostiach ich obnovy. Dáva vyhotoviť mapy o stave všetkých sedmohradských banských revírov. Snaží sa o postupné zavádzanie nových metód zhutňovania medených i zlatostrieborných rúd. Ako v Zlatej Idke aj tu dáva prehodnocovať mnohé opustené banské revíry, začínajú sa otvárať nové nádejné náleziská a hlavne sa postupne zvyšuje výroba. S tým súvisí potreba výstavby nových úpravárenských a hutníckych prevádzok. Erár začína odkupovať podiely súkromných ťažiarstiev, čo v konečnom dôsledku vyžadovalo veľké investičné prostriedky. Svajzer zápasí s vlastnými finančnými problémami, pretože jeho ročný príjem 1500 zlatých nestačí na obživu rodiny. Musí siahať aj na tú časť košického dedičstva, ktoré mu ešte ostalo po výdavkoch v Zlatej Idke. Dozvedá sa správu, že je pripravovaný návrh na jeho preloženie do Banskej Štiavnice, ale nie za radového úradníka alebo technika, ale priamo za šéfa Hornouhorskej banskej komory. Dobové dokumenty zaznamenávajú, že Svajczera sa zmocňuje hrôza, má síce len 50 rokov, ale tie roky sú naplnené a poznačené obrovským úsilím, námahou, vážnymi nehodami, ktoré na ňom zanechali stopy a on už by si rád trošku "oddýchol" a "užíval". Vyberá sa teda plný odvahy a odhodlania presvedčiť príslušné miesta, aby ho takouto funkciou nepoverovali. Lenže Dvorská komora vo Viedni, ako vrcholný banícky orgán aj v stredoslovenskej banskej oblasti už roky eviduje úpadok o zároveň potrebu tento negatívny vývoj zvrátiť. Svajczer strávi v dňoch 15.- 16.6.1834 na audiencii u cisára Františka I. (1792-1835) niekoľko hodín vysvetľovaním a poukazovaním na vlastné problémy, nakoniec dáva cisárovi sľub, že funkciu prijíma. Tento ho definitívne menuje do funkcie hlavného komorského grófa v Banskej Štiavnici 10.9.1834.

Hlavný komorský gróf

Zvyšuje ťažbu a výrobu, zintenzívňuje prieskum a otvárku, zavádza nové materiály, postupy a technológie. Napr. pre zlepšenie stavu v horizontálnej banskej doprave presadzuje používanie železných koľajníc, vo vertikálnej doprave používanie drôtených lán namiesto doterajších konopných. V roku 1836 je v jame Kristína v Štiavnických Baniach inštalované prvé drôtené lano privezené z Clausthalu v Sasku. Ale už o rok neskôr je na Vindšachte zriadená vlastná výrobňa oceľových lán v ktorej sa v rokoch 1 837-1 840 vyrobilo 20 400 metrov oceľových lán. Pod jeho vedením sa zintenzívňuje razenie Voznickej dedičnej štôlne a v roku 1841 sa začínajú raziť dedičné štôlne pod kremnické bane a na Magurke. Podporuje síce zavádzanie pary ako pohonu, ale viac sa prikláňa k využitiu medzitým Jozefom Schittkom vylepšených Hellom skonštruovaných vodnostĺpcových ťažných strojov. Snáď z úcty k jeho osobe, osadenstvo baní v Zlatej Idke pomenúva jednu jamu vybavenú práve Hellovym vodnostlpcovým ťažným strojom jeho priezviskom. Jama "Svajczer" v Zlatej Idke je podľa dokladov jedinou jamou s týmto zariadením mimo oblasť stredoslovenských banských miest. Jej pozostatky, lepšie povedané zrúcaniny šachtovej budovy i časti vlastného ústia jamy, sú aj dnes v teréne prístupné a dobre identifikovateľné.

V roku 1839 ho cisár Ferdinand V. (1835-1848) vyznamenáva osobným darom: striebornou stavovskou banskou sekerou - kresačkou tzv. nožného typu s venovaním. K tomuto oceneniu mohlo prispieť aj jeho úspešné pôsobenie vo funkcii riaditeľa (či snáď "rektora") Banskej akadémie. Ruský cár Mikuláš udelil Svajczerovi v roku 1841 vysoké vyznamenanie "Rád sv. Anny 2. triedy s briliantami" ako ocenenie jeho prístupu a správania sa k návšteve ruských cárskych odborníkov, ktorí navštívili Banskú Štiavnicu.

Záver života

Vzhľadom na stále zhoršujúci zdravotný stav sa na jar roku 1844 vyberá do Viedne a tam predkladá žiadosť o prepustenie zo služby a penzionovanie. So žiadosťou neuspeje, cisár ho na mieste menuje za člena komisie na prípravu nového banského zákona (poriadku). Začiatkom januára 1845 sa z Viedne vracia do Banskej Štiavnice, kde ho po určitom čase stihne vytúžený dekrét o penzionovaní. Súčasne s ním, ho Fedinand V. za jeho celoživotné zásluhy vyznamenáva udelením "Rytierskeho kríža rádu cisára Leopolda". S dekrétom, vyznamenaním a s rodinou v apríli 1845 opúšťa Banskú Štiavnicu a vracia sa znovu do Nagybányie (Baia Mare), kde zomiera 4. augusta 1845. Pochovaný bol na miestnom cintoríne.

8. júna 2013 bola na Alžbetinej ul. č. 1 na jednom z domov pôvodne patriacom do majetku rodiny Svajczerovcov v blízkosti Dómu sv. Alžbety na počesť Gabriela Mikuláša Svajczera odhalená pamätná tabuľa.

Text: Ing. Mgr. Jozef Selín, člen Košickeho banickeho a hutníckeho cechu