Baníctvo

English version

Baníctvo a baníci v Zlatej Idke

Banská prevádzka

V počiatkoch baníctva sa údolí potoka Ida ryžovalo zlato, ktoré sa v dôsledku zvetrávania postupne dostalo do údolia. Neskôr prichádzali prospektori, ktorí vyhľadávali a otvárali žily vychádzajúce až na povrch. Po vyťažení najvrchnejších častí ložísk bohatých na úžitkové kovy, bolo nutné prejsť do väčších hĺbok.

Rudné ložiská pod zemou sa otvárali postupne zhora štôlňami, ktoré boli založené v samotných ložiskách, ak vychádzali na povrch alebo v inom vhodnom mieste podľa reliéfu terénu. Každý žilný ťah sa otváral samostatne niekoľkými štôlňami v nepravidelnom výškovom rozdiele. Tieto štôlne slúžili súčasne ako základné sledné, dobývacie a dopravné chodby.

Postupom prác do hĺbky a tiež z dôvodov koncentrácie dopravy a odvodňovania sa zakladali dlhšie banské diela – dedičné štôlne. Úlohou takýchto štôlní bolo odvádzanie podzemných vôd z vyššie položených banských polí, prípadne celých rudných revírov. Pomenovanie dedičná súviselo s dlhou dobou razenia takejto štôlne, pri ktorej sa vystriedalo niekoľko generácií baníkov.

Rozpojovanie hornín sa v starších časoch robilo manuálne - želiezkom a kladivom. Neskôr, za erárnej prevádzky, strelným prachom a to až do zavedenia brizantnejších trhavín (dynamit a pod.) v 60. rokoch 19. storočia. V roku 1896 sa v miestnych baniach začínajú používať elektrické vŕtacie stroje.

Doprava

Na horizontálnu dopravu sa v základných chodbách používali po niekoľko desaťročí tzv. uhorské vozíky (hunty), ktoré sa tlačili po drevených lávkach. V r. 1868 bola zavedená koľajnicová doprava v štôlni Ľudovika. Neskôr bola zavedená postupne na všetkých základných chodbách. Koľajnicová doprava po kratších tratiach a medziobzoroch a neskoršie v hlbinných obzoroch bola ručná. V dlhších základných chodbách, ktoré ústili na povrch a v ich povrchovom pokračovaní bola zavedená konská doprava (štôlňa Breuner, Ľudovika, Michal).


Dobrým príkladom je žila Štefan, ktorá má najväčší úklonný rozsah v oblasti. Rozdiel je 400 m. Žila Štefan sa považuje za najbohatšiu žilu v Zlatej Idke. Blízko povrchu bola známa už skôr, no otváral ju až Svajczer na začiatku 19. storočia. Vo vyšších polohách žilnú výplň tvorili iba antimónové rudy bez striebra.

Smerom do hĺbky sa v žile zvyšoval obsah striebra až po úroveň štôlne Ľudovika.V určitom úseku v nižšie položenej úrovni štôlne Breuner bola zistená prítomnosť rýdzeho zlata. I. a II. hlbinný obzor sa vyznačoval veľkým bohatstvom striebra, ale na najhlbšom obzore Péch už bola žilná výplň slabšia a obsahovala iba stupové rudy. V rokoch 1894-96 žilu Štefan preskúmali aj 30 m pod obzorom Péch.